Na potulkách Viedňou

Viedeň bola označená ako najlepšie mesto na život roku 2022. Nielen preto som sa rozhodol stráviť tam jeden deň počas dovolenky pred nástupom do novej práce. Celý týždeň bolo zamračené, ale utorok bol ako stvorený na výlet. Cez rameno prehadzujem pánsku tašku s vodou, vyrážam smer hlavná stanica, kde kupujem obojsmerný lístok a nastupujem do vlaku. Cesta trvala asi hodinu a spríjemňovala ju jesenná scenéria.

Po príjazde do “Wien Hauptbahnhof“ som vyrazil smer Radničné námestie, kde som sa plánoval otočiť naspäť. Cestou som sledoval okolie a neuniklo mi pár vecí. Skvelá sieť cyklociest už zo stanice. Hneď som začal rozmýšľať, či si nepožičiam bicykel. Nakoniec som sa pohyboval iba pešo, až som prišiel k prvému cieľu. Palácový komplex Belvedere, ktorý dal postaviť Eugen Savojský v 1714.

Ďalšou zastávkou bol Hofburg ale ešte predtým som skončil v dvornej záhrade, kde som si všimol ďalšiu vec. A tou bol poriadok. V zmysle, že aj keď bola jeseň, tak na chodníkoch bolo minimum lístia, ktoré bolo nafúkané na zeleni, subjektívna vec a niekomu sa to môže páčiť naopak. Možno si myslíte, že píšem sprostosti o nejakom upravenom chodníku v parku, a že to je samozrejmosť aj u nás. Nie, nie je, a aj vďaka takýmto detailom a prístupu ku zeleni sa vo svojom meste cítite lepšie.

V ten deň som ešte videl štátnu operu, Radničné námestie, Karlskirche a úplne náhodou som s nimi oslávil “Nationalfeiertag”, sviatok podobný nášmu dňu vzniku republiky. 26. októbra 1955 Rakúsko opustili posledné okupačné mocnosti a vstúpila do platnosti dohodnutá neutralita. Tá bola obmedzená vstupom do EÚ 1. januára 1995, avšak štátny sviatok zostal.

Táto fotka vznikla pred základnou evanjelickou školou. Vystúpite iba 55 kilometrov vzdušnou čiarou od Bratislavy a ocitnete sa v inom svete. Vo svete, kde existuje sieť cyklocestičiek, kde vás neohrozujú autá ani kamióny a rodičia sa ráno neboja vyprevadiť dieťa do školy na bicykli. A ak do školy príde, tak nemajú strach, či ten bicykel náhodou niekto neukradne. Kde človek neprebehuje na červenú, aj keď môže. Vlastne, stačí prekročiť hranicu s Rakúskom a na kvalite ciest vidíte, že ste niekde inde.

Rád by som žil v krajine, kde sa dodržujú pravidlá a to bez toho, aby som sa musel vysťahovať zo Slovenska. Veď my sme druhí najhorší po Bulharsku v odlive mozgov. To je hanba sveta.

„Najväčšia slovenská univerzita je Masarykova univerzita v Brne.“

Kde sme to skončili? Tu už nie sú talentovaní ľudia, ktorí by chceli ostať doma? Väčšina z nich chce odísť. A ľudia neodchádzajú iba kvôli finančnému zabezpečeniu. Ak naplníte túto potrebu, príde na rad kvalita života.

Strávil som málo času v zahraničí, čo je jedna z mála vecí, ktorú ľutujem. V poslednej dobe však počúvam veľa podcastov a v jednom z nich opisoval hosť svoje pocity zo života v Amerike a iných častí sveta. Amerika, American dream, ale… chudoba, nerovnosť, čistý kapitalizmus, žiadne sociálne zabezpečenie. Celé zle. Kopa super bohatých ľudí doplnená rovnakým počtom bezdomovcov na ulici. Ideš do iných krajín a tam zase púšť. Nemajú také prirodzené krásy ako máme doma. Nemajú dosť pitnej vody, musia ju recyklovať a potom pijú niečo, čo nie je úplne kvalitná voda. My si na Slovensku neuvedomujeme, aké krásne to tu máme. Aj keď to nie je raj na Zemi.

„Ryba netuší, čo je voda, kým sa neocitne na suchu.“

Ono stačí odobrať zo svojho života ego a hneď by sme sa dostali na úroveň civilizovaných krajín. Napríklad pri šoférovaní, kde je normálne zastať pred prechodom pre chodcov, pustiť pred seba auto v zápche, či netrúbiť, keď sa niekto nerozbehne 0,3 sekundy po zelenej na semafóre.

Len si myslíme, že je to tu banánová republika, aké tu je všetko zlé a nefunkčné a všade v zahraničí je to slniečko a dúha. Áno, je to tu zaprdené. Ale poviem vám, väčšina z toho vonku je tak isto len skvelý marketing. Každá krajina vyzerá zvonku ako Real Madrid a zvnútra ako smetisko. Majú svoje problémy, ktoré už ale nevnímame. Avšak aj napriek tomu všetkému uvažujem o živote vo Viedni čoraz častejšie.